Rok a pol po svojej premiére sa do Bratislavy dostala produkcia označovaná českými kritikmi za udalosť minulej sezóne - činoherná opera, melodráma, divadelný koncert Liška Bystrouška, nech už akokoľvek nazveme útvar, v ktorom má každá replika v žblnkotajúcom nárečí moravskej dediny svoju melódiu a každý pohyb svoj rytmus. Ak by Janáček už nezhudobnil Těshnohlídkov poviedkový seriál, určite by sa tak stalo po zhliadnutí tejto inscenácie - toľko hudby a poézie dokázal z tejto rozprávkovej látky vytiahnuť režisér Jan Antonín Pitínský a skladateľ Richard Dvořák. Slováci ukázali Slovákom obrázkové i obrazné divadlo, pohybové, ale nie banálne pantomimické, dynamické, ale nie ukričané. Inšpirácia japonskými fraškami kjógen pre ilustráciu pohybov zvieratiek v lese sa po zhliadnutí inscenácie zdala tou najprirodzenejšou voľbou. Každý pohyb choreografa Igora Dostálka s východnou skúsenosťou vychádzal priamo z brucha nášho spoločného živočíšneho podvedomia. Scénografku Michaelu Hořejší poznáme z niekoľkých produkcií slovenských režisérov, jej prvá spolupráca so Slováckym divadlom v Uherskom Hradišti dopadla famózne. Kostýmy spôsobovali nielen vizuálne, ale i významové potešenie. Scéna vyzerala raz ako z vyšívaného obrazu na kuchynskej stene, inokedy ako maľba naivného maliara, o chvíľu zasa ako čiernobiele ilustrácie zo starých kníh či kulisy púťového bábkového divadla. Režisér Jan Antonín Pitínský sa vyjadril, že často siaha po klasických autoroch, lebo v nich nachádza staromilský cit pre príbeh i postavy. Ich texty majú vraj aj tú správnu teplotu. Ak to v praxi znamená, že Revírnik je na líšku ľudsky naštvaný, ale ešte ľudskejšie nešťastný, a že jeho milovaná líštička je síce Amazonka, nadšenkyňa bojových umení a zároveň plaché a krotké slobodomyseľné stvorenie - tak je to potom pravda. Jitka Josková ukázala v Bystrouške svoje pohybové nadanie, ale nielen ono, právom jej patrili po predstavení takmer operné ovácie. Celý mnohopočetný súbor však podal zohraný kolektívny výkon plný krásnych individuálnych etúd - každý komár i ďateľ vydal v slováckom hereckom orchestrióne svoj nezameniteľný tón. Inscenácia nepriznávala ľudskému rodu veľa kreditov, ako jeden z kladov človeka však spomenula, že sem-tam chodí do divadla a sem-tam dočíta nejakú knihu. Je veľmi dobré, že Pitínský Těsnohlídka prečítal a prečítal ho práve takto - s hlbokým pochopením pre vnútornú slobodu zvierat, ľudí i divadla. V Uherskom Hradišti, zdá sa, nie sú len dobré konzervárne.