Pane režisére, jak došlo k tomu, že inscenujete právě Kočku v oreganu a právě ve Slováckém divadle?

V Slováckom divadle som pred pár rokmi robil asistenta réžie Michalovi Zetelovi pri inscenácii Kosmické jaro. Súbor som teda poznal a často som sa sem vracal, keďže som si ho zamiloval a chcel som vidieť, ako herci zvládajú rôzne postavy a žánre. Na moje prekvapenie je v tomto malom, ale o to krajšom meste súbor, ktorý svojimi kvalitami naozaj vyčnieva v českom i slovenskom kontexte. Začiatkom leta mi zavolal umelecký šéf Slováckeho divadla Lukáš Kopecký, či mám v tomto turnuse voľné miesto. Bol som veľmi rád, že to vyšlo akurát tak, že som mohol prísť. S dramaturgičkou Ivou Šulajovou sme si začali posielať rôzne texty, ktoré sedeli do koncepcie pripravovanej sezóny. Takto som sa dostal k textu Kočka v oreganu a okamžite som vedel, že bude veľmi ťažké presvedčiť ma, aby som ho nerobil. Páčil sa však aj Ive, a preto nebolo treba nikoho presviedčať a som veľmi rád, že sme sa takto rozhodli.

Co je pro vás na Kočce zajímavé a lákavé? Ať už z pohledu režiséra nebo i diváka.

Text Torbena Bettsa je výnimočným dielom v kontexte súčasných dramatických textov. Je svieži a zároveň hlboký. Pre mňa je z istej časti sebareflexívny, no zároveň presne pomenúvajúci problémy komunikácie v súčasnom svete a to, aký veľký môže byť ich dopad. Dôležité je, že autor pracuje s textom primárne komediálne, no nezdráha sa v dôležitých okamihoch žáner úplne zmeniť. Divák preto, v ideálnom prípade, zažije širokú škálu emócii - od smiechu až po plač. Myslím, že Pavlínka Hejcmanová to v rozhovore, ktorý som čítal na stránkach Slováckeho divadla, vystihla presne, keď povedala, že začala čítať komédiu a zrazu s plačom odhodila scenár.

Dá se říct, co je ústředním tématem, myšlenkou hry?

Primárnym posolstvom, ktoré v hre Kočka v oreganu vnímam je to, že na dialóg nestačí, keď sa dvaja rozprávajú, ale potrebné je aj to, aby sa počúvali. Zároveň poukazuje na to, že aj keď nás triedne rozdiely od seba oddeľujú, problémy môžeme mať častokrát všetci veľmi podobné. Tým, že odídeme na iné miesto, ich však nevyriešime, keďže sú poväčšine dnu a nie von.

Co se budete snažit předat divákům, kteří na inscenaci do divadla přijdou? A s čím byste si přál, aby z divadla odcházeli?

Verím, že sa diváci budú smiať a uvedomia si, že možno tých ľudí, na ktorých sa smejú, poznajú. A verím, že ak im nejaké výstupy prídu dojemné, tak sa nebudú báť túto emóciu pustiť von. Veľmi by som si prial, aby sa diváci, po (a nie len) Kočke v oreganu rozprávali. Snáď sa nám podarí pomôcť im k tomu.

I když vaše „mise“ ještě není u konce - jak se vám ve Slováckém divadle pracuje?

Slovácke divadlo je čarovný priestor. Nejakým zvláštnym spôsobom tu proste veci fungujú. Od krejčových až po každého herca či herečku. Neviem, ako je to možné. Mám to tu však veľmi rád a vždy sa sem teším takým iným spôsobom... Dúfam, že to tak ostane aj v nasledujúcich rokoch.